KRÍŽOVÁ CESTA
1. zastavenie: Pán Ježiš je odsúdený na smrť
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
Celé zhromaždenie vstalo, odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: „Rozvracia náš národ! Zakazuje platiť dane cisárovi! Vraj je židovský kráľ! Tvrdí o sebe, že je Mesiáš!“ Pilát vážne vstal a spýtal sa ho: „Si židovský kráľ?!“ On odpovedal: „Ty sám to hovoríš. Ale moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Nato zástup začal nesúhlasne volať a šomrať; niektorí s krikom ukazovali naňho. Pilát povedal veľkňazom a ľudu: „Ja nenachádzam nijakú vinu na tomto človekovi.“ Všetci však začali kričať. „Ukrižovať! Ukrižuj ho!“ Ich krik sa stupňoval, Pilát sa díval na Ježiša, a so zdvihnutou rukou zvolal: „Hľa, človek!“ Rozkázal priniesť vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohto človeka!“ Napokon sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti: prepustil toho, ktorého si žiadali, a Ježiša im vydal.
Povieme si, že my by sme Ježiša neodsúdili. No koľkokrát sme sudcami našich priateľov, rodičov, nadriadených a ľudí, čo sa nám nepozdávajú. Posudzovanie, klebety, ohováranie... Ako zlá choroba ničia naše vzťahy. Sú chyby druhých pre mňa senzáciou? Prekáža mi niečo na človeku, ktorý je vedľa mňa? Pane Ježišu, nauč nás pozerať najprv na svoje chyby a prijímať každého ako brata a sestru.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
2. zastavenie: Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
Pilát nariadil Ježiša zbičovať, a vojaci s krutým potešením splnili na ňom tento rozkaz. Z tŕnia uplietli korunu a vsadili ju zbičovanému odsúdencovi na hlavu, prehodili naňho šarlátový plášť a posmievali sa mu: „Nech žije židovský kráľ! Vaše veličenstvo, tu je váš kríž!“ A vhodili mu ťažký kríž na doráňané plecia. Prizerajúci sa akoby v tej chvíli počuli Ježišove slová: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž.“
Ježiš - Boží Syn sa mohol brániť, alebo žiadať, aby ho bránili. Mohol aspoň ticho povedať: „Som nevinný.“ Prijal však kríž bez slova výčitky, bez šomrania. Naším krížom môže byť hociktorá chvíľa života. Môžeme ju prijať, alebo odvrhnúť. Môžeme od nej utekať, alebo jej vyjsť v ústrety. Pane Ježišu, daj mi odvahu a silu pri stretnutí s krížom. Daj mi pocítiť, že si so mnou vždy, keď prijímam ťarchu svojich každodenných povinností.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
3. zastavenie: Pán Ježiš prvý raz padá pod krížom
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
Vysilený Ježiš sa na kamennej ceste zapotácal - a spadol na dobité kolená. Kamene jeruzalemského chodníka boli poznačené jeho krvou, ako kedysi veraje dvier Izraelitov krvou veľkonočného baránka. Vojaci s úškľabkom doňho strkajú: „Dalo sa čakať, že sa zrúti. Vstávaj, tu ešte nie je koniec!“ Druhý vojak ho pleskne bičom a kričí: „Zdvíhaj sa! Čo čakáš, že ti pomôžem?!“
Je ťažké padnúť. Ľudia chcú stáť a víťaziť. Ježiš bezmocne padá pred zrakom divákov a jeho mlčanie hovorí o poslušnosti Otcovi. Mám odvahu trpieť a nezakrývať svoj pád? Hanbím sa priznať si ho a hlavne ukázať sa „horším“ od iných? Pád je na to, aby sme prišli k Ježišovi, ktorý nás môže a chce zdvihnúť. Pane Ježišu, aj v našich pádoch hľadáme tvoju tvár. Spolu s tebou dokážeme vstať.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
4. zastavenie: Pán Ježiš sa stretáva so svojou Matkou
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
V dave nepriateľských a tvrdých sŕdc okolo Ježiša bilo aj niekoľko sŕdc plných lásky. Okrem oddanej Márie Magdalény a milovaného apoštola Jána to bola hlavne Matka Mária. Nehľadela na prekážky a predrala sa cez zástup až k nemu. Mária Magdaléna ju ani nestihla v strachu zastaviť, a už vojak so zlým pohľadom stojí pred ňou: „Kto si?! Nikto sa nemá približovať k odsúdencovi!“ No iný vojak len tak bokom dodal: „Nechaj, vraj je to jeho matka.“ Mária a Ježiš sa mohli na bolestnej ceste spásy bez slova na seba pozrieť. V tom stretnutí však bolo všetko.
Možno si vieme predstaviť, čo znamená stretnúť najmilovanejšiu osobu v tej najťažšej situácii. Ježiš i Mária, dve najcitlivejšie srdcia, podstúpili túto chvíľu pre záchranu nás - hriešnych. Aj naše matky a ľudia, ktorí nás majú radi, podstupujú pre nás bolesť a námahu z úprimnej lásky. Vieme si to vážiť? Pane Ježišu, ďakujeme za Máriu, ktorá je stále pri nás tak, ako bola pri tebe. Pomôž nám vnímať a opätovať lásku, ktorú dostávame.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
5. zastavenie: Šimon z Cyrény pomáha Ježišovi niesť kríž
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
Na Ježiša stále viac dolieha vyčerpanosť, pomalými trhanými pohybmi klesá pod krížom, zastavuje sa... Vojaci nervózne šomrú: „Ak to takto pôjde ďalej, môžeme ho pochovať už tu na ceste.“ „Nech mu teda niekto pomôže!“ Pohľad jedného z vojakov sa stretol s náhodným mužom, ktorý sa zamiešal do zmätku okolo popravy. „ Hej, ty tam, poď sem! Ten bude mať možno dosť síl. Ako sa voláš?!“ „Šimon z Cyrény. Ale nechajte ma, ja s tým nič nemám!“ Vojaci sa zasmejú a sotia ho k Ježišovi: „Tie reči si nechaj! Pomôžeš tomuto s krížom!“ Šimon neisto berie kríž a Ježišov bolestný pohľad spočinul na ňom. Čo sa to však v ňom deje? V Šimonovi pomaly dozrelo rozhodnutie, že aj keď nevie prečo, bude mu na pomoci až na miesto popravy.
Každý by radšej prijal pomoc zo záujmu a z lásky, ako z prinútenia. Ježiš tu prijíma Šimonov skutok taký, aký je. Vie oceniť aj najmenšiu iskierku dobra. Aj my pomáhame, aj my robíme niečo pre druhých, ale - ako? S akou ochotou, s akým úmyslom sa dotýkam potrieb druhých? Dalo by sa to aj lepšie? Pane Ježišu, nauč ma byť Šimonom, ktorý sa z lásky zastaví pri každom, koho mi pošleš do cesty.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
6. zastavenie: Veronika utiera Ježišovi tvár šatkou
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
Mnohí sa už nemohli pozerať na Ježišovu zakrvavenú, ba priam znetvorenú tvár. Jedna žena spomedzi nich - Veronika, sa však so ženskou citlivosťou a so šatkou v ruke priblížila až k nemu. Bezohľadných vojakov akoby vtedy prestala vnímať. Ale už sa jej jeden postavil do cesty: „Čo tak pozeráš; čo chceš?! Si jedna z jeho nasledovníčok?“ „Som Veronika. Pustite ma k nemu. Nevidíte, ako trpí?“ „Tá sa asi zbláznila. Pusť ju, veď je to len ženská.“ A starostlivé ruky utierajú Ježišovu tvár zaliatu krvou, potom i špinou. Ježiš s vďačnou láskou pozerá na Veroniku. A ona, keď hľadí na šatku, nemôže uveriť vlastným očiam! ´Jeho láskavá tvár je tu! Mám ju navždy!´ A šťastná ukazuje šatku ľuďom naokolo...
Veronikina odvaha prejaviť láskavosť Ježišovi bola odmenená. A čo my? Sme radšej jednými z mnohých, ktorí nebudú zbytočne nastavovať svoju kožu? Alebo máme v sebe to nadšenie zastať sa správnej veci? Vydať svedectvo lásky a pravdy vždy stojí za to. Pane Ježišu, posilni naše rozhodnutia konať tak, aby sa tvoja tvár ukázala v našich činoch.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
7. zastavenie: Pán Ježiš druhý raz padá pod krížom
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
Ježiš slabne stále viac na tele i na duši. Ochromuje ho nielen surovosť rímskych vojakov, ale aj necitlivé vnútro ľudí, ktorí sa tu tlačia len zo zvedavosti. Aj toto patrí k dielu spásy, pre ktoré prišiel na svet. Jeden z vojakov skepticky prehodí. „Čoskoro sa opäť zrúti.“ Odpoveďou mu je len ľahostajné: „No čo iné si čakal v tomto chaose?!“ A ťažký úder pádu na kolená i ruky zväčšil jeho ostrú bolesť. Len kopance vojakov mu pripomínajú, že ešte musí vstať.
Jeho opakovaná slabosť mnohých pomýlila. Pochybovali, či je to naozaj ten mocný Boh. Keď padneme druhý raz a znova, už nemáme výhovorku. Odsúdenie okolia i vlastné zahanbenie nás pokúša zostať na zemi. Spomeňme si na Ježiša, ktorý napriek výsmechu vstal znova. Znova, lebo myslel na cieľ. Pane Ježišu, daj nám silu povstať zo svojej biedy, napriek všetkému znechuteniu.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
8. zastavenie: Pán Ježiš napomína plačúce ženy
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
Krátko nato, čo Ježiš s krížom vstal, rozoznáva v hluku okolia silnejúci ženský plač a bedákanie. Vojaci nervózne odháňajú plačúce ženy z cesty. „Taký mladý, a už musí zomrieť!“ „Veď má len 33 rokov! Úbohá matka, čo vidí utrpenie svojho syna!“ „Prečo len tomuto nezabránil! Veď sme videli, že robil aj zázraky!“ „Teraz mu už nikto nepomôže!“ No tento poľutovaniahodný odsúdenec sa obracia k ženám a hovorí: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale samy nad sebou a nad svojimi deťmi! Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?!“ A uplakané oči žien sa dívajú do Kristovej tváre, kde čítajú odkaz: dôležitá je pravda; ide o zmysel utrpenia.
Ježiš mal aj v bolestnej chvíľach na zreteli pravý dôvod utrpenia a dokázal povedať pravdu. Sú aj ústa nás - kresťanov naplnené pravdou? Nebojíme sa povedať ju všade, kde treba a primeraným spôsobom? Zhodujú sa naše skutky s myšlienkami? Pán nám tu na zemi tiež povedal. pravda vás oslobodí. Pane Ježišu, nauč nás byť úprimnými. Nauč nás s tvojím duchom hľadať pravdu a konať podľa nej.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
9. zastavenie: Pán Ježiš tretí raz padá pod krížom
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
Na obzore už vidno vrch Kalvárie. No pre Ježiša je už každý ďalší krok prekonaním nemožného. Spĺňajú sa na ňom slová žalmu, že „bol vyťatý z krajiny živých a Pánovi sa zapáčilo zdrviť ho utrpením.“ Už ďalej nevládze a padá váhou celého tela i s bremenom kríža na tvrdú zem. Kríž ho prikrýva a on - sa nehýbe. „Už to nevydrží. Zomrie nám tu ako mučeník?!“ „Ešte to! Musí zomrieť ako zločinec! Vstávaj!“ Slová bezcitných vojakov Ježiš už akoby nepočul. Ale predsa! Dvíha sa. Pomaly..., ale predsa vstáva. Veď Golgota je už na dosah. ´Otče, nie ako ja chcem, ale ako ty chceš.´
Ježiš sa ocitol v situácii, keď si všetci mysleli, že to je jeho úplná prehra. Koniec bez návratu. Aj my sme zažili, či môžeme zažiť chvíľu, keď telo alebo duša leží bezmocne v prachu a vládzeme už len šepnúť: ´Dosť! Ďalej ani krok!´ Niektorí nám nevedia, iní nechcú pomôcť. Ježiš sa nepoddal - s ním to zvládneme aj my. Pane Ježišu, daj nám tvoju silu vykročiť aj v najťažších chvíľach a dôjsť do vysnívaného cieľa.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
10. zastavenie: Pánovi Ježišovi zvliekajú šaty
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
Ježiš doniesol svoj kríž k miestu popravy. Tvrdé ruky vojakov ho postavili pred dav ľudí, hoci sotva už vládze stáť. Strhli z neho šaty a jeden z vojakov ich posmešne zdvihol nad hlavu ako nejakú trofej. Ostatní sa hlasno smiali a vykrikovali: „Daj to sem! Aj ja chcem odev kráľa!“ „ Rozdeľme ich na časti, pre každého z nás jednu!“ Roztrhali teda Ježišove šaty. Len po chvíli si aj s prizerajúcimi sa zvedavcami všimli, že odsúdený sa zvíja od bolesti. ´Aj toto ho bolí?! Ech, veď čo už teraz sním!´ Sklonená hlava a nepríjemné pohľady sú akoby zobrazením ďalších slov žalmu: ´Nemá podoby ani krásy, aby sme naň hľadeli; ani výzoru nemá, aby sme po ňom túžili.´
Ježiš prežil chvíľu, keď ľudia odhalili jeho telo. Dovolil, aby sa zloba na ňom vyvŕšila až do krajnosti. Každý z nás má svoju intimitu, kúsok života, ktorý chce mať sám pre seba, ba za ktorý sa dokonca hanbí. Porušenie toho znamená bolesť. Sme citliví na súkromie každého a vieme s ním správne zaobchádzať? Pane Ježišu, nauč nás vážiť si svoju i cudziu intimitu a mať úctu k telu i duši každého človeka.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
11. zastavenie: Pána Ježiša pribíjajú na kríž
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
Vojaci rozprestreli Ježišove ruky na ramená kríža a pribíjajú ich naň železnými klincami. Do buchotu kladív sa mieša tiché i hlasnejšie stonanie a výkriky bolesti. „Poriadne ho tam pribi, nech nemáme problém.“ „Neboj sa. O chvíľu ho budeme dvíhať. Potom sa ukáže, aký je to kráľ!“ Čo všetko dokáže človek bez kúska ľudskosti, bez vzťahu k svojmu Bohu. Ježiš v nepredstaviteľných mukách nevydá ani jednu výčitku. Naopak, modlí sa nepochopiteľnými slovami: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ Vojaci vyzdvihnú s ním kríž hore a smejú sa, akoby zakončili dobrú prácu. Ešte však musia odháňať zvedavcov a posmievačov od miesta ukrižovania. Ozývajú sa dotieravé narážky: „Iným pomáhal, nech aj sebe pomôže! Nech zostúpi z kríža!“ „Dokáž, že si Mesiáš! Zostúp a uveríme ti!“
Keď raz niekoho pribijú na kríž, už sa ho nemôže zbaviť. Je jeho životným údelom, ako bol aj údelom Ježiša. No záleží, ako sa k nemu postavíme. Môžeme ho s hnevom a reptaním zo seba striasať. Alebo ho s pokorou prijať spolu s Kristom a skúsiť odpustiť druhým i sebe. Odovzdanosť je spôsob, ako prežiť kríž. Pane Ježišu, nech nás tvoj príklad odovzdanosti a odpúšťania pritiahne k nasledovaniu.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
12. zastavenie: Pán Ježiš na kríži zomiera
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
K Ježišovmu krížu sa približuje jeho matka Mária sprevádzaná učeníkom Jánom. Matka bolesti je pri svojom Synovi až do poslednej chvíle. Ježiš sa na nich díva s láskou a namáhavo hovorí svoje rozlúčkové slová: „Žena, hľa, tvoj syn. Ján, hľa, tvoja matka.“ Najväčším utrpením Krista na kríži bol jeho pocit opustenosti od Otca. Do napätia popraviska sa okolo tretej hodiny popoludní zaryl jeho bolestný výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?!“ Agónia umierania na kríži vyvoláva smäd a zvolá: „Žíznim!“ Vojak nastokol na tyč špongiu s octom a podal mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Otče, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha. Je dokonané!“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha.
Ježiš podstúpil a dokonal najdôležitejšiu hodinu, pre ktorú prišiel na svet. Smrť je slovo, ktorého sa bojíme a bránime sa mu. No je to najdôležitejšia chvíľa života. Ak sme naplnení obavami, pozrime sa na ukrižovaného Krista a skúsme povedať: „Otče, do tvojich rúk dávam všetko. S tebou svoj život neprehrám.“ Pane Ježišu, nech je tvoj kríž a tvoja smrť aj pre mňa spásnym prechodom do nového života.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
13. zastavenie: Pána Ježiša skladajú z kríža do lona Panny Márie
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
Keď vojaci prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok. A hneď vyšla krv a voda. Dvaja zbožní Židia - Nikodém a Jozef Arimatejský, požiadali, aby mohli sňať z kríža Ježišovo telo. Pilát to dovolil, a tak s úctou zložili Ježiša z kríža a položili ho do lona Matky Márie. Niet slov na to, čo prežíva matka držiaca v náručí svojho mŕtveho syna. Mária so srdcom prebodnutým mečmi bolestí ho s láskou pohladí a objíme. Aj v tejto chvíli je na jej tvári okrem utrpenia len čistá a úplná odovzdanosť Bohu. Vie, že Ježiš celý život až po smrť plnil vôľu nebeského Otca, a ten ho nikdy nezanechá ani neopustí. Ona, pokorná služobnica Pána, hovorí aj teraz svoje: Áno.
Keď Mária držala v náručí mŕtve telo Božieho i svojho Syna, v jej srdci sme boli skrytí aj my. Máme Matku, ktorá má súcit s našimi slabosťami. Ona je vždy, tak ako pod krížom, plná veľkonočnej nádeje na život. Očakáva život v plnosti, hoci vie, že zaň sa platí aj utrpením. Nebojme sa nasledovať ju aj pod kríž. Pane Ježišu, daruj nám na príhovor Sedembolestnej Matky Márie súcitné a odovzdané srdce.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
14. zastavenie: Pána Ježiša pochovávajú
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. (Lebo si svojím krížom vykúpil svet.)
V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Nikodém a Jozef z Arimatey dostali dovolenie pochovať tam Ježiša. Zavinuli ho do plátna, no nestihli jeho telo pomazať tak, ako sa malo, lebo bol židovský Prípravný deň pred veľkou nocou. Na jeho pohrebe však nechýbali ľudia, ktorí ho mali radi a prvá medzi nimi bola Mária. Pohrebný sprievod odprevadil Ježiša do skalného hrobu, ktorý privalili veľkým kameňom. Ku vchodu do hrobu sa postavila vojenská stráž.
Priatelia Ježiša sa s úctou postarali o jeho telo po smrti. V smútku nebola ešte upevnená ich viera, že čoskoro vstane z mŕtvych. Priznajme, že aj nás hrob viac či menej straší a napĺňa clivotou. Ale na každom hrobe horí svieca ako symbol nádeje na večný život. Smrť a hrob sú miestom radostného stretnutia s Kristom. Pane Ježišu, upevňuj našu nádej na večný život a pomôž nám pripraviť sa naň s veľkou vierou.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. (Aj nad dušami v očistci.)
Záver:
Otče, ďakujeme ti. Teraz vieme, že keď prijmeme kríž, nájdeme Ježiša. On prekročil bránu smrti, porazil ju naveky a ukázal nám cestu k životu. Jeho kríž a zmŕtvychvstanie nech je pre nás stálou oporou a nikdy nehasnúcou nádejou. Amen.