Dejiny Nového Mesta nad Váhom sa bezprostredne spájajú s dejinami Veľkomoravskej ríše.
Dokladajú to archeologické nálezy v oblasti Váhu, kde bol brod a kadiaľ viedla cesta z Velehradu (Starého Města) do Nitry, ktorou prechádzali aj solúnski bratia, vierozvestovia Cyril a Metod. Tu na sprašovom ostrovčeku vyrástol kresťanský kostol s kultom P. Márie. Mariánska tradícia sa prenášala po stáročia a bola svedkom odrazenia útokov Tatárov r. 1241 i udelenia mestských práv osade pri Váhu r. 1253, Novému Mestu nad Váhom.
R. 1414 založil pán Beckova a Nového Mesta vojvoda Ctibor na mieste románskej baziliky s pútnickou tradíciou augustiniánsku prepozitúru, ktorá sa stala hospodársko-cirkevným centrom.
Prepozitúra za vyše 580 rokov trvania prežila mnohé útrapy, vojny, nepriateľské vpády, povstania i požiare, no vždy sa zdvihla, obnovila a zveľaďovala. Bolo to vďaka tomu, že na jej čele stáli zväčša prepošti, ktorí sledovali duchovné a hospodárske ciele v záujme verejnosti.
Spomedzi novomestských prepoštov sa o slávu a rozkvet prepozitúry v našom meste najviac zaslúžil v poradí jej 13. prepošt Jakub Haško. Jej zveľaďovaniu zasvätil 29 rokov svojho života. Dielo, ktoré po sebe zanechal zhmotnené v mnohých pamiatkach, svedčí o tom, že táto významná osobnosť nielen celoslovenského, ale i stredoeurópskeho formátu sa v značnej miere podieľala na povznesení Nového Mesta nad Váhom.
Katolícky kňaz sa vyznačoval hlbokým kresťanským cítením. Súcitil s chudobnými a trpiacimi, často im poskytoval materiálnu a duchovnú pomoc. Mal zvláštny, priam citový vzťah k slovenčine ako k svojmu materinskému jazyku a reči ľudu, z ktorého vyšiel a medzi ktorým pôsobil po celý život. Ten vyhasol práve pred 300 rokmi.
Narodil sa 27. apríla 1622 v obci Trubín (dnes okres Žiar nad Hronom) v rodine lesného robotníka. Čítať a písať ho naučil miestny farár, ktorý na chlapcove nadanie upozornil trnavského kanonika J. Selepchényiho. V jeho osobe získal mladý Haško celoživotného ochrancu a podporovateľa. Zásluhou kanonikovej morálnej a finančnej pomoci mohol získať školské vzdelanie. Neskôr absolvoval gymnaziálne štúdiá, potom aj univerzitné na viedenskom Pázmáneu, ktoré navštevoval ako poslucháč filozofie a teológie.
R. 1651 ho vysvätili za kňaza. Pôsobil v Liptovskom sv. Jáne, sedem rokov v Smoleniciach, kde začal písať matriky, krátky čas v Modre. R. 1660 prišiel na pozvanie grófa Nádasdyho za farára do Čachtíc. Jeho päťročné pôsobenie v tejto obci sa spája s intenzívnou rekatolizáciou, avšak bez použitia akéhokoľvek násilia. Veľkú úlohu v tomto procese zohral osobný vplyv učeného, hlboko ľudského a mravne vysoko stojaceho J. Hašku, a to najmä počas tvrdej skúšky r. 1663, kedy bolo čachtické obyvateľstvo vystavené tureckému pustošeniu. Haško sa vtedy prejavil ako človek ochotný pomáhať všetkým trpiacim bez rozdielu vierovyznania.
Svojou ľudomilnosťou si získal nielen srdcia farníkov, ale upútal svojich predstavených, ktorí ho vymenovali za hlavného kazateľa pre slovenských katolíkov v Trnave. Za svojho pôsobenia dal tu vytlačiť slovenskú modlitebnú knižku.
Za úspešnú pastorizačnú činnosť a podpory teraz už ostrihomského arcibiskupa J. Selepchényiho ho 1. septembra 1666 vymenovali za prepošta Prepozitúry P. Márie v Novom Meste nad Váhom.
V období zložitých majetkových a náboženských sporov bolo treba prepozitúru zabezpečiť hmotne. Opäť pomohol J. Selepchényi, ktorý novomestskej prepozitúre daroval všetky svoje podiely beckovského panstva, ktoré mal v chotároch Nového Mesta, Mnešíc, Srnia a Melčíc. Tento veľkorysý dar umožnil novovymenovanému prepoštovi pustiť sa do opravy kostola a prepoštskej budovy, ktorú zvýšil o poschodie a neskôr, za ďalšej finančnej podpory, do zbarokizovania kostola. Talianski majstri tu pracovali celých 15 rokov. Údajne sám výtvarne nadaný prepošt Haško urobil návrh na celú štukovú a maliarsku výzdobu kostola, jedálne a kaplnky v prepozitúre. Za vlastné peniaze dal zhotoviť celý hlavný oltár a zakúpil preň viaceré paramenty, kalichy a monštrancie. Pokúšal sa aj o vrátenie drevenej gotickej sochy novomestskej Madony z r. 1571, ktorú v čase reformácie preniesli do Korýčan, kde je až dodnes.
Haškova dobročinnosť však ďaleko prekročila hranice prepozitúry, o čom svedčia jeho diela mimo nášho mesta: od základov postavený kostol v Pobedíme, v jeho rodisku Trubíne, ale najmä kostol a kláštor pre františkánov v Beckove, ktoré dal postaviť za vlastné peniaze. Neobyčajný záujem prejavil Haško aj o novomestskú školu, ktorá jeho pričinením prekročila rámec obyčajnej farskej školy. Vyučovacím jazykom tu vždy bola len slovenčina, ale vyučoval sa i jazyk latinský a nemecký, takže jej absolventi mohli pokračovať v štúdiu vo vyšších ročníkoch gymnázia. Haško zakúpil pre školu aj hudobné nástroje. Jeho zásluhou sa okrem hudby v škole učilo i maliarstvo a rezbárstvo. Rozšíril tiež prepoštskú záhradu, dal do nej vysádzať cudzokrajné stromy. Medzi hmotné kultúrne pamiatky, ktoré Haško po sebe v našom meste zanechal, sa radí mariánsky stĺp, ktorý nechal postaviť na námestí po morovej epidémii r. 1694.
Chvíle osobných úspechov a radostí z vykonaného diela striedali aj obdobia násilností, chorôb a biedy, ktoré postihovali najmä pospolitý ľud. Haško sa v týchto ťažkých skúškach vždy prejavil ako ľudská, nebojácna a čestná osobnosť. Dôkazom toho je jeho duchovná a materiálna pomoc trpiacim obyvateľom Čachtíc pri tureckých nájazdoch. Verejne sa dokázal zastať i prenasledovaných židov, proti ktorým sa v meste konali občasné protižidovské pogromy. Vymohol i súhlas na zriadenie zvláštnej vojenskej jednotky - bandéria - na ochranu prepozitúry proti rebelujúcim vojskám tiahnúcim Považím po porážke Turkov pri Viedni a Tökölyho povstania pri Bratislave (1683-4). Vo vojensky chránenej prepozitúre našli útočisko a záchranu života mnohí obyvatelia Nového Mesta nad Váhom.
Na sklonku života sa Haškovi dostalo ešte jednej veľkej pocty: r. 1690 ho vymenovali za sídelného nitrianskeho biskupa. Novomestskej prepozitúry sa však nezriekol. Bol rozhodnutý vrátiť sa, ak mu nebudú stačiť sily na dôsledné vykonávanie biskupských povinností. Po roku sa skutočne vzdal tejto významnej funkcie, a tým aj titulu hlavného nitrianskeho župana a vrátil sa - vítaný všetkými vrstvami obyvateľstva - na svoju prepozitúru, aby sa tu pripravil, ako sám povedal, na šťastnú smrť.
Posledný rok svojho života veľmi trpel, zomierajúc na otravu krvi. Naposledy vydýchol 19. októbra 1695 v budove prepozitúry. Pochovaný je v kaplnke prepoštského kostola, kde si dal ešte za života urobiť kryptu.
V osobe Jakuba Hašku máme svetlý príklad obetavého rímskokatolíckeho kňaza, tvorcu duchovných a materiálnych hodnôt hlásajúceho myšlienku duchovnej obrody bez násilia. Idey tolerancie a práce pre spoločnosť, tak typické pre tohto veľkého humanistu, príkladného Slováka a neúnavného cirkevného činiteľa, sú platné i dnes.