(Púť Novomestského dekanátu do Trnavy 2.4.2016 - Homília dekan Blažej Čaputa)
1/ ✹ Začnem malou príhodou: Vo farnosti, kde som pôsobil ako kaplán, jedno dievča z mládežníckej skupinky malo vo vrecku čerstvo získaný šoferák. Rozhodla sa, že to oslávi tak, že predvedie svoje jazdecké umenie partii, trošku si zamachruje. Pozvala ich na výlet, cestovali na jednu návštevu za hory-doly. Jazda prebiehala pokojne, len sa jej zdalo, že to auto akosi nevládze ťahať. Nemalo ten správny výkon. Až po návrate domov s hrôzou zistila, že mala celý čas poctivo zatiahnutú ručnú brzdu... Schuti sme sa na tom spolu zasmiali.
Keď počúvame dnešný úryvok evanjelia, máme pocit, že aj Ježišovi učeníci mali zatiahnutú akúsi duchovnú ručnú brzdu. Nevedeli sa rozhýbať. Čosi ich pribrzďovalo. Neverili nikomu, že Pán vstal. Neverili Márii Magdaléne, ktorá ho videla. Zaiste, v mentalite Orientu v tých časoch svedectvo ženy nemalo právnu hodnotu, ale museli predsa na nej vidieť, že niečo silné prežila, že to na nich nehraje a že ju to hlboko zasiahlo. Neverili ani dvom na ceste do Emauz, hoci aj oni boli evidentne rozrušení a nadšení, veď sa ešte v ten istý večer vrátili späť do mesta. A to už boli muži, a dvaja - teda seriózni svedkovia. Nakoniec Ježiš sám prišiel medzi nich a musel im to vytknúť, „vyčítal im neveru a tvrdosť srdca“ (Mk 16,14), lebo neuverili svedkom zmŕtvychvstania. Mali zatiahnutú brzdu. Učeníci sa prebíjali cez svoje pochybnosti a nedôveru prijať to, čo presahuje ich rozum a predstavivosť. Ovocím nedôvery v Boha a neschopnosti uveriť je potom pesimizmus a smútok: „a teraz boli smutní a plakali.“ (Mk 16,10) Naopak, plodom viery v Boha je vždy radosť a vyrovnanosť, a to aj v ťažkých životných okolnostiach.
Aj my sami musíme čeliť rôznym životným okolnostiam a pokušeniam, ktoré nás chcú obrať o vieru a pokoj. A práve to je to prvé povzbudenie z tohto Božieho slova: viera, že Ježiš je živý, že je tak blízko pri mne a kráča stále so mnou – to zo mňa robí radostného, optimisticky naladeného a vyrovnaného človeka.
2/ V našom pestrom živote prechádzame rôznymi dverami a bránami:
pri narodení sa na svetlo sveta dostávame bránou matkinho lona, potom často prechádzame dverami rodinného príbytku, bránami školy, zamestnania, kostola, vlastnej rodiny, alebo pri duchovnom povolaní bránami kláštora či seminára. Nakoniec všetci máme prejsť aj bránou cintorína, bránou večnosti ...
Ale predsa je potrebné prejsť v živote ešte jednou bránou. Tou, o ktorej Pán Ježiš hovorí svätej sestre Faustíne:
„Povedz ľuďom, aby sa usilovali vstúpiť bránou môjho milosrdenstva, aby nemuseli raz prejsť bránou mojej spravodlivosti.“
Na akú bránu milosrdenstva tu myslí? Na tú, nachádzajúcu sa v našom pozemskom živote, lebo tu na zemi nás Boh priam zaplavuje svojim milosrdenstvom. Všetko sa dá zmeniť, opraviť. Za bránou smrti však nastupuje absolútna Božia spravodlivosť, definitívna odmena alebo trest.
Zaujal ma príhovor pápežského kazateľa pátra Raniera Cantalamessu na Veľký piatok vo Vatikáne:
Niekedy robíme chybu, že kladieme proti sebe dve Božie vlastnosti - Božie milosrdenstvo proti Božej spravodlivosti. Ale spravodlivosť nie je opakom milosrdenstva. Opakom milosrdenstva je pomsta, odplata. Milosrdenstvo aj spravodlivosť sú dve vzácne Božie vlastnosti. A môžeme povedať, že tu na zemi je všetko milosrdenstvom, dokonca aj skúšky, utrpenie, zápasy, neúspechy i choroby. To, čo niekedy nazývame Božími trestami, nie je Božím trestom v pravom zmysle slova, ale sú to len tzv. medicinálne tresty, ktoré nás duchovne uzdravujú. Pán nás skúškami vedie k odovzdanosti, viere, pokore, pokániu a očisťuje nás. Až po smrti môžeme hovoriť o skutočných trestoch. Tu v pozemskom živote sa nachádzame v zóne intenzívneho Božieho milosrdenstva. Apoštol Pavol v Liste Rimanom nádherne vysvetľuje, ako Boh vykonáva spravodlivosť tu na zemi: „aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že ospravedlňuje toho, kto verí v Krista“ (Rim 3,26). Božia spravodlivosť v pozemskom živote je teda v tom, že on nás ospravedlňuje, odpúšťa, robí spravodlivými a svätými. Boh vykonáva spravodlivosť, keď prejavuje milosrdenstvo! To je veľký objav.
V tomto svätom roku máme v niektorých chrámoch aj hmotné Brány milosrdenstva, v našej arcidiecéze sú tri. Všimol som si jedného muža, ako vstupoval na Zelený štvrtok do Brány milosrdenstva v našej katedrále: ja som plynule, snáď až mechanicky prechádzal bránou a okolo kráčali ďalší ľudia, ale on si kľakol priamo v bráne, v tom dave, a s úctou pobozkal kamenné veraje Brány milosrdenstva. Zapôsobilo to na mňa. Ten muž mal vieru a niečo zhora reálne očakával...
✹ Na sociálnych sieťach pápež František v týchto dňoch vyslal takýto signál: „Keď prechádzame Svätou bránou, zverme sa Kristovej milosti, ktorá môže zmeniť náš život.“ (Tvít pápeža Františka 1. apríla 2016)
A to je pre nás také druhé povzbudenie: Nachádzame sa v milostivom čase. Pán ja dobrý, ale v tomto roku chce byť zvlášť štedrý. Nebo je dokorán otvorené, ale potrebuje sa stretnúť aj s dokorán otvoreným ľudským srdcom. Je to zvláštny čas milosti: nemyslíme na čas, nazývaný v Biblii slovom chronos - čiže ten čas nemilosrdne odtikávaný našimi hodinkami. Ide o čas vyjadrený biblickým slovom kairos, teda ten najvhodnejší čas, ktorý treba teraz využiť - na pokánie a zmenu života, príhodný čas niečo urobiť pre svoju spásu, otvoriť sa. Čas Božieho milosrdenstva! Nepremeškajme ho.
3/ Tretím impulzom na povzbudenie je skutočnosť, že najsilnejší dotyk Božej milosrdnej lásky môžeme v tomto roku zakúsiť vo sviatosti zmierenia. V týchto dňoch vyšla zaujímavá kniha talianskeho novinára Andrea Tornielliho s názvom Meno Boha je milosrdenstvo. Je to vlastne dlhšie interview s pápežom Františkom. Svätý Otec v knihe spomína dve pekné skúsenosti s kňazmi – dobrými spovedníkmi:
„Spomínam si na pátra Carlosa Ibarru, spovedníka, ktorého som stretol v našej farnosti 21.9. 1953. Mal som 17 rokov. Keď som sa uňho vyspovedal, cítil som sa zahrnutý Božím milosrdenstvom. Tento kňaz sa v Buenos Aires liečil na leukémiu. Zomrel v nasledujúcom roku. Keď som sa po jeho pohrebe vrátil domov, cítil som sa opustený. V ten večer som veľmi plakal, utiahnutý vo svojej izbe. Prečo? Lebo som stratil človeka, ktorý mi dával cítiť Božie milosrdenstvo.“
Spoveď nie je teda len nejakou čistiarňou pre dušu, ale práve tu, cez službu kňaza, každý z nás môže zakúsiť objímajúcu náruč milujúceho Nebeského Otca.
Druhá skúsenosť Svätého Otca je tiež veľmi sympatická:
„Pamätám si na ďalšieho veľkého spovedníka, mladšieho odo mňa, pátra kapucína, ktorý konal službu v Buenos Aires. Raz ma prišiel navštíviť, chcel sa porozprávať. Povedal mi: „Prosím ťa o pomoc. Vždy je pred spovednicou toľko ľudí, všetkých možných, pokorných i menej pokorných, ale aj veľa kňazov ... Veľa odpúšťam a niekedy sa ma zmocňujú pochybnosti, že som odpustil priveľa.“ Spýtal som sa ho, čo robí, keď sa ho zmocňujú takéto pochybnosti. Odpovedal mi: „Idem do našej kaplnky, pred svätostánok a Ježišovi poviem: Pane, odpusť mi, že som priveľa odpúšťal. Ale zlý príklad si mi dal ty!“