Jeden rabín požíval vo svojom okolí veľkú úctu. V cirkevnom zbore mal však človeka, ktorý ho neustále kritizoval. Špecializoval sa na všímanie si rabínových slabostí a pranieroval ich. Časť veriacich ho preto nemala rada.
Stalo sa, že tento nepríjemný kritik zomrel. Mnohí sa tešili, že už konečne bude v cirkvi kľud. Len rabín posmutnel. Keď sa ho pýtali, či tomu nie je rád, odpovedal: „Nie. On bol jediný, ktorý ma otvorene upozornil na moje chyby. Ostatní o nich hovoria len za mojím chrbtom. Bojím sa, že bez pravdivej kritiky nebudem duchovne rásť a napredovať.“
Nebojím sa pravdy, tej o živote i o sebe? Nereagujem na kritikov môjho konania ako tí „nábožní muži“ z nazaretskej synagógy? Keď im Ježiš začal vravieť nepríjemnú pravdu o ich chabej viere v Boha, „všetkých v synagóge zachvátil hnev, vyhnali ho z mesta až na zráz a odtiaľ ho chceli zhodiť“. Proroci vždy narážali na ľudskú pýchu, ktorá sa búrila pred priznaním si pravdy a uznaním svojej odchýlky od nej. Preto keď nemohli odstrániť pravdu, zhadzovali prorokov. Keď nie zo zrázu, tak aspoň zlými rečami v spoločnosti. Sv. Ambróz sa pýta: „Chceš vedieť, ako sa ľudia správajú k pravde? Pozri sa na kríž! Tam je pribitá.“
Ako ja reagujem na nepríjemnú pravdu z Božieho slova? Neuhýbam pred ňou? Neodmietam agresívne pravdu i jej ohlasovateľov v Cirkvi či spoločnosti? Ježiš je Kráľ pravdy a Pravda sama. On ma chce zachrániť pre večnosť, preto ma uvádza do vyrušujúcej pravdy o mojom hriechu, o mojich chybných krokoch a postojoch, o mojich nedostatkoch, o mojej krehkej viere a malej láske. Ale robí to z lásky ku mne. Kto sa otvorí pre Kristovo slovo, zakúsi radostnú a uzdravujúcu platnosť jeho vety: „Pravda vás vyslobodí.“
Blažej Čaputa, dekan-farár